Najväčším 
problémom umelého oplodnenia je vytváranie nadbytočných ľudských zárodkov, ich selekcia a likvidácia. Hormonálnou stimuláciou sa získa väčší počet vajíčok (záleží od ženy – môžu byť 3 ale aj 10). Z odobratých vajíčok sa vyberú tie “kvalitné” a viaceré z nich sa oplodnia. Vznikajú tak embryá „do zásoby“, ktoré môžu byť zmrazené, zničené či použité na výskum.
Rozhodnutie, čo s nadbytočnými zárodkami je na rodičoch, čo je veľmi stresujúce, nakoľko každá možnosť evidentne prináša problémy. Rodičia následne s týmto rozhodnutím musia žiť po celý život.
Nadyia je bez partnera a má 14 detí. Všetky z umelého oplodnenia – IVF. Doma už síce mala 6 detí, no z predchádzajúcich cyklov IVF jej zostalo ďalších 6 zmrazených embryí (z toho dve jednovaječné dvojčatá). Pri otázke, čo urobí so zmrazenými embryami sa rozhodla, že si chce implantovať všetky. Všetky sa ujali a narodili sa osmorčatá. Nadya má teda doma 14 detí, žije s mamou a bez partnera.
Bolo jej rozhodnutie etické, keď pri implantácii ôsmych detí vystavila seba aj ich samých tak veľkému zdravotnému riziku? Ako teraz zvládne uživiť toľko detí? Bolo by etickejšie spraviť so „zvyšnými“ deťmi “niečo iné”? Odpoveď na túto dilemu ponúka tento biznis ako čerešničku na torte IVF.
Selektívna “redukcia” viacpočetnej tehotnosti
Selektívna redukcia je ukončenie jedného alebo viacerých (ale nie všetkých) ľudských zárodkov pri mnohopočetnom tehotenstve. Robí sa predovšetkým z dôvodu zvýšenia pravdepodobnosti zdravého života pre aspoň jedno dieťa. (Armour a spol.) Zdravotné, sociálne a finančné dôsledky sú značné, najmä z dôvodu nadmernej chorobnosti a úmrtnosti detí po pôrode z viacpočetných tehotenstiev (trojičky alebo viac) (Faber). A hoci sú benefity redukcie značné, pri tejto operácii sa ešte viac zvyšuje riziko spontánneho potratu v porovnaní s neredukovaným viacpočetným tehotenstvom. (Antsaklis)
Medzi hlavné príčiny vzniku mnohopočetných tehotenstiev patrí IVF a hormonálna liečba. V procesoch umelého oplodnenia je to kvôli veľkému počtu embryí prenášaných v jednotlivých cykloch (často tri alebo viac). V priemere sa v procese IVF uchytia 24% dvojičky, 2.2% trojičky and 0.1% štvorčatá. (Andersen)
Keďže v posledných desaťročiach sa výskyt mnohopočetných tehotenstiev rapídne zvýšil, niektoré centrá (napr. v Belgicku a Spojenom kráľovstve) už podliehajú striktnej limitácii počtu implantovaných embryí, keď sa odporúča jedno, maximálne dve embryá na embryotransfer.
Zmrazenie zárodkov
Pri kryokonzervácii sú embryá uchovávané v tekutom dusíku pri teplote -195 °C. Takto sa nadbytočné embryá z procedúr môžu ponechať aj sto rokov, hoci prežije len zhruba 50% z nich.
Podľa štúdií je počet živonarodených detí zo zmrazených embryí oproti deťom z „čerstvých“ embryí nižší (Aflatoonian a spol.) Prax však ukazuje, že takmer nikdy sa nepoužijú všetky vyrobené embryá. Celkový počet zamrazených embryí sa odhaduje na niekoľko miliónov. Tu sa ukazuje ďalšia dilema spôsobená umelým oplodnením – Čo urobiť so zmrazenými embryami? Dokedy ich uskladňovať? Kto bude mať právo disponovať nimi po smrti “majiteľov”?
Máme právo takto manipulovať s ľudskou bytosťou, plánovať a rozhodovať o jej osude ako chceme? Ako vysvetlíme dieťaťu, že sa narodilo o 20 rokov neskôr, pretože sme to tak my chceli, a de facto, bolo dovtedy zmrazené? Je správne odignorovať prirodzený zákon ľudskej plodnosti? Koľko rokov vlastne takto zmrazené dieťa má?