Samotná problematika IVF a etika je už roky celospoločensky diskutovaným problémom. Pritom ide o problém miliónových rozmerov – do r. 2014 prišlo na svet vďaka asistovanej reprodukcii (ART) minimálne 5 miliónov detí. Z ART sa z experimentálnej liečby stala rutinná záležitosť.
Morálne postavenie embrya
Pri hľadaní etického/morálneho postoja k IVF je nevyhnutné zodpovedať si otázku, čo alebo kto je ľudské embryo. Ak by sme povedali, že ľudské embryo je človek, môžeme jasne hovoriť o komodifikácii ľudskej osoby (človek sa stáva tovarom), selekcii osôb, urážaní ľudskej dôstojnosti. Ak by sme pristupovali k embryu iba ako k „zhluku buniek“, tieto otázky sú nepodstatné. Avšak muž a žena túžiaci po dieťati už od začiatku hovoria o dieťati…
Status embrya ako živého tela chápali už v starovekom Ríme. Tu neexistoval pojem osoba ani právna spôsobilosť len výraz caput prípadne status vyjadrujúci postavenie človeka, hoci len u slobodných občanov.
Fyzická osoba má spôsobilosť na práva a povinnosti priznané už Ústavou SR (čl. 14. „každý má spôsobilosť na práva.”). Následne podľa Občianskeho zákonníka sa priznávajú práva dieťaťu už od jeho počatia, ak sa narodí živé (inštitút nascitura). Takto môže dieťa byť dedičom, hoci sa ešte nenarodilo.
„Ľudský vývoj sa začína fertilizáciou, keď mužská gaméta alebo spermia (sparmatozoa) sa spojí so ženskou gamétou (ovum), z čoho vznikne jedna bunka – zygota. Táto vysoko špecializovaná totipotentná bunka sa označuje za začiatok každého jedného z nás ako individuálnej bytosti. Zygota je dokonca viditeľná aj voľným okom“. (Moore a spol.)
Berúc do úvahy tieto vyjadrenia, taktiež aj mnohé ďalšie, je jasné, že ničenie nadbytočných alebo poškodených embryí, vyprodukovaných technikou IVF, je ničenie ľudských bytostí, čo je dobrý dôvod považovať IVF za veľmi vážne morálne zlo. (George, Tollefsen) A s tým vlastne občiansky zákonník počíta, keď hovorí: „keď sa narodí potomok živý, už má ľudské práva“.
Istá skupina vedcov argumentuje, že prvé primitívne nervové bunky sa začínajú tvoriť až okolo 15. dňa, teda dovtedy ešte ľudské embryo nemá morálny status ľudskej bytosti, resp. do vytvorenia primordiálnej lišty. Preto embryo nazývajú pre-embryo. Po 14 dňoch už aj táto časť vedeckej obce uznáva, že z pohľadu vedy je neetické robiť na embryách výskum.
Zástancovia a podporovatelia embryonálneho výskumu tvrdia, že je to od vytvorenia primordiálnej lišty alebo neskôr, keď už neberieme do úvahy názory vedcov, ale spoločenský konsenzus legislatívy. Ten variuje od momentu počatia až po moment narodenia. V každom prípade, vyvodzujúc dôsledky, v bode narodenia sa dieťaťu definitívne pripíše status dieťaťa (status osoby).
Darcovstvo genetického materiálu
dokument o predávaní vajíčok Eggsploitation
Na problém darcovstva pohlavných buniek sa môžeme pozerať z pohľadu dieťaťa a taktiež z pohľadu príjemcu. Môžeme sa pýtať, či sa dieťa zvládne v budúcnosti vyrovnať s vlastnou identitou. Má dieťa právo vedieť, že bolo splodené za takýchto podmienok? Bude pre neho prínosom zistiť identitu biologických rodičov? Bude mu to umožnené? Bude milovať a rešpektovať „svojich“ rodičov aj po oboznámení sa s okolnosťami svojho počatia? Z pohľadu príjemcov sa môžeme pýtať, či im nebude niekedy v budúcnosti na obtiaž ich predchádzajúce rozhodnutie. Budú obaja rodičia bezpodmienečne milovať svojho potomka bez ohľadu na jeho pôvod? Čo v prípade, keď sa pár bude chcieť rozviesť? Môže jeden z partnerov povedať, že to vlastne nie je jeho dieťa?
Čo sa týka darcu, nebude niekedy v budúcnosti svoj čin ľutovať? Čo ak ho začnú prenasledovať myšlienky ohľadne života jeho detí? Ako vyriešime otázku „aktívnych darcov“? – „Išiel som darovať preto, aby som si zarobil… Za tri až štyri mesiace som bol na odbere tak asi tridsaťkrát, a prišiel som si na dobrých 15000…“ (Haasová) ,
Centrá asistovanej reprodukcie nemajú centrálnu databázu, darcovia v každom centre (SR a ČR) dostanú len kód neznámy iným centrám. Motivovaný darca môže navštíviť aj 30 darcovských centier, v každom oplodniť tak zo 6 vajíčok a máme tu 180 genetických potomkov od jedného darcu. Dá sa skontrolovať, že sa deti od jedného darcu niekedy nestretnú a nezaľúbia? Bude v budúcnosti potrebné pri plánovaní dieťaťa vyšetrenie DNA rodičov, či nie sú náhodou geneticky príbuzní? A čo v takom prípade?
Otázka kvality “darovaného materiálu” je taktiež podstatná – vyšetrenia darcov sa líšia od centra k centru. Naviac niektoré ochorenia nie je možné určiť s dostatočnou presnosťou.
Nové rodinné vzťahy
V súvislosti s praxou sa objavujú otázky spadajúce pod rodinné právo: Komu budú patriť zmrazené embryá po rozvode? V prípade predčasnej smrti darcov, ako a kto z pozostalých môže disponovať s germinálnymi bunkami? Kto bude mať právo rozhodnúť, čo sa s nimi stane? Je správne ponechať ich v darcovskom programe? Čo v prípade, ak by ich použili na počatie, budú mať potomkovia pozostalého nárok na dedičstvo, taktiež nárok na štátne prídavky? (Robertson)
Takýchto otázok prináša život s technikami umelého oplodneina veľa a nie je jednoduché zdôvodniť odmietnutie zákonom.
Reprodukčná revolúcia vytvára morálny a právny chaos, pritom po svete chodí čím ďalej tým viac takto “vytvorených” detí. Odhaduje sa, že v USA je to asi 1% všetkých živonarodených detí. Vieme si teda vypočítať, koľko embryí muselo byť použitých na to, aby oni mohli žiť? A čo z uvedených problémov je za hranicou etických postupov? Kde sú hranice? Kto ich určuje?
Tollefsen sa k tomu stavia jasne: “IVF je „morálne neprípustná a nemala by byť prinajmenšom morálne, ale ani politicky braná ako možnosť pre ženy, a to aj napriek tomu, že sa táto pozícia zdá byť chladná alebo bezcitná, neadekvátna vzhľadom ku tragédii neplodnosti a nenaplnenej túžbe po dieťati.“ Kľúčové je práve porozumenie etickej/morálnej stránke IVF a niektorým ďalším spôsobom asistovanej reprodukcie. Kľúčová je úvaha, že v IVF ide o vyrábanie detí alebo aspoň o niečo morálne veľmi podobné, keď je tento prístup “vyrábania“ deti nerešpektujúci. Vychádza z kontextu samotnej produkcie a toho, čo produkcia sleduje. Výrobca, ak ide niečo vyrábať, sleduje istý výsledok, ktorý chce dosiahnuť. Všetok materiál a pomôcky sa snaží prispôsobiť a použiť pre konečný cieľ. Výrobca nesleduje ciele prostriedkov, ale skôr sa ich snaží mať pod kontrolou, aby dosiahol žiadaný cieľ. Pri tejto paralele si môžeme všimnúť procesy IVF potrebné na prípravu „materiálu“ na vznik dieťaťa. V tomto prípade materiál je gametický, spermie a vajíčka a musí sa najprv prispôsobiť, aby bol vhodnejší na použitie. Spermie musia prejsť kapacitáciou, aby boli schopné prejsť glykoproteinový plášť vajíčka. Vajíčka musia byť najskôr vyprodukované v obrovských množstvách, potom extrahované. Nasledujú procedúry v snahe zvýšiť úspešnosť.
V prípade intraplazmatickej injekcie môžeme povedať, že lekári ignorujú fyziológiu prirodzeného výberu spermií, lebo oni samotní vyberú „svoju“ spermiu, ktorá oplodní vajíčko. Všetok materiál a cesty sa prispôsobia cieľu, produktu, ktorý sa chce dosiahnuť. Čo však, ak sa výsledok nepodarí? Čo ak produkcia zlyhá, alebo ak materiál bude nedostatočne kvalitný? Vo výrobnom procese sa nepodarený produkt recykluje alebo vyhadzuje. Ak sa však nedokonalý tovar dostane až k zákazníkovi, nastupuje proces reklamácie“. (Tollefsen) Avšak ako reklamovať dieťa? Z médií poznáme viacero takýchto prípadov, napr. Baby Gammy.
Honzák zaujal stanovisko, že „dieťa nie je komodita, ktorú si možno zaobstarať, keď sa mi zachce a keď na to mám“. Dieťa je človek, osobnosť so všetkými právami, ktoré mu spoločnosť musí zaručiť, inak to znamená, že spoločnosť je už v rozklade. Z môjho pohľadu tu v prvom rade stoja ohrozené práva dieťaťa, ďalej dehumanizácia zástupnej matky, ktorá sa v takto zadanom programe stáva nie matkou a osobnosťou, ale predmetom a nástrojom realizujúcom priania neplodného páru za hranicami ľudskej prirodzenosti.“